Odvtedy mi psychologička dala chrobáka do hlavy a začala som za ňou chodiť častejšie. Pomohla mi uvedomiť si, že nie som priemerná, ak takou sama nechcem byť. Povzbudila ma, aby som šla na medicínu, čo bolo pre mňa najprv smiešne – veď nechodím na najlepšiu školu a k tomu moje známky nestoja za veľa. Neskôr mi (vďaka jej vplyvu) začali dohovárať súkromne i učitelia. Ponúkli mi doučovanie, doniesli mi skriptá a ja som sa do nich vo voľnom čase začala pozerať. Nikomu som o tom nepovedala, pretože som si sama neverila a hlavne, nechcela som byť pred spolužiakmi na smiech.
Rodičom som povedala, že by som možno skúsila štúdium medicíny. Ich reakcia bola katastrofálna: povedali mi, že na to nemám a že sa nemám strápňovať a vymýšľať hlúposti. Začali ma ponižovať. Rozplakala som sa, pretože mi neverila ani vlastná rodina. Mali ma za priemernú ba dokonca hlúpu študentku, veď vedeli, že nemám disciplínu a že sa neučím dobre. Napriek tomu som si prihlášku podala a na prijímačky šla. Bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel.
A ako to dopadlo? Po nociach, ktoré som strávila učením sa, ma napokon prijali. A keďže som vedela, že to nie je zárukou úspechu, že môžem kedykoľvek vyletieť, som o tom nikomu nepovedala. Rodičom som len oznámila, že ma prijali na odbor zdravotnej sestry, a po protestoch, že je to zbytočné štúdium, mi napokon dovolili nastúpiť na vysokú. Nevedeli však, že ich dcéra študuje za doktorku.
Dnes som na medicíne piaty rok. Moje sebavedomie stúplo, aj keď som 3 skúšky musela robiť v opravnom termíne. Snažím sa a chcem to dokázať. A rodičia či kamaráti? Stále nevedia, že študujem medicínu. Rodičia nerozumejú systému vysokých škôl, preto nedostávam otázky o takmer ničom – dokonca som im povedala, že budem na škole 6 rokov, pretože nám to predĺžili – a oni mi uverili. Neviem sa dočkať dňa, kedy ich pozvem na svoje promócie, kde zistia, že som sama zvládla vyštudovať za doktorku. Verím, že to zvládnem!
