Pracujem ako záchranár na východe Slovenska. Z toho vyplýva, že nie som síce boháč, no myslím, že srdce mám na správnom mieste, a vždy bolo mojou prioritou pomáhať ľuďom v ohrození života. Preto som sa krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine rozhodol, že pôjdem do prvej línie na hranice, aby som pomáhal tým, ktorí sa budú chcieť dostať cez hranice. Niektoré osudy boli hrozné, niektorí ľudia utekali pred nebezpečenstvom pešo, niektorí prichádzali na drahých autách.
Už v druhý deň mojej služby som stretol ženu, ktorá ma očarila okrem vzhľadu i tým, že pôsobila veľmi milo a dobre ovládala slovenský jazyk. Vďaka tomu sme sa dali do reči a vymenili sme si kontakty, pretože Slovensko dobre nepoznala. Ochotne som jej povedal, že jej rád pomôžem so všetkým. Tvrdila, že je z veľkého mesta strednej Ukrajiny, a že pochádza z pomerne bohatej rodiny. Prišla na Slovensko sama, pretože mamu nemala a jej brat s otcom sa rozhodli zostať v domovine. Bolo mi ľúto jej, i jej rodiny. Začali sme si písať, v tom čase bola ubytovaná na utečeneckej ubytovni. Vedel som, že na takéto podmienky nie je zvyknutá, čo i sama spomenula. Po týždni som jej ponúkol, že by mohla ísť ku mne, pretože som býval sám. Nepýtal som si od nej žiadne peniaze, pretože mi to vzhľadom na jej životnú situáciu nepripadalo vhodné.
Annia sa nasťahovala, mala so sebou mnoho značkových vecí, čo som si všimol okamžite. Bol som rád, že som jej práve ja ponúkal väčší komfort. Správala sa od začiatku veľmi milo, za všetko mi stokrát denne ďakovala. Vždy keď som po práci prišiel domov, bolo navarené a upratané, čo som ocenil, pretože som robil často i nočné zmeny, aj 24-ky. Anniu som začal mať čím ďalej tým viac rád. Trvalo to tri týždne, kým sa náš kamarátsky vzťah posunul na iný level. Bol som zamilovaný do toho nežného dievčaťa. To, čo nasledovalo, som však nemohol očakávať ani v najhoršom sne.
