Spoznali sme sa na vysokej škole. Moja kamarátka Jana mala už v prvom ročníku priateľa, s ktorým chodila rok. Veľmi sme sa zblížili a rozumeli si, preto sme neriešili spolu už len témy týkajúce sa školy, ale i osobný život. Začala mi hovoriť o svojom priateľovi, ktorý pracuje v zahraničí. Už v úvode jej rozprávania som nechápala, prečo s takým človekom je. V tom čase sme mali 20 rokov a ja som tušila, že im vzťah na diaľku dlho nevydrží. Jej priateľ Vlado pracoval na stavbách, preto nechodieval domov pravidelne, ale len cez zimnú sezónu, kedy nebolo možné pracovať. Jana spočiatku vravela, že jej takýto vzťah vyhovuje, veď je predsa na vysokej škole a aspoň sa nemusí zaoberať i tým, kedy sa bude venovať popri škole partnerovi. Videla som však na nej, že jej je ľúto, že sa partner o ňu nezaujíma dostatočne.
Niekedy jej ani nezavolal, nevedel ani čo rieši počas svojich bežných dní, ich telefonáty pozostávali len z otázok kto čo jedol a aký bol deň či počasie. Neraz som bola podobného telefonátu svedkom, preto viem, že i so susedom na náhodnom stretnutí vo výťahu sa pozhováram na vyššej úrovni. To však Janu neodradilo, dokonca i udalosti, ktoré boli omnoho horšie. Vlado nebol ochotný prísť na jej narodeninovú oslavu, ale na oslavy svojich kamarátov si pýtal v práci dovolenku. Janu mrzelo, že to takto je, navyše, vždy keď Vlado prišiel domov na dlhý čas, ich program pozostával z každovečerných návštev podnikov a pitia alkoholu. Jana sa prispôsobila, nechcela sa hádať.
Snažila som sa dohovoriť jej, že si zaslúži svoju pravú a romantickú lásku, no nedala si povedať. Vravela, že neverí, že by s ňou chodil iný muž, pritom viem, že to bola dobre vyzerajúca mladá žena. Jej sebavedomie a neschopnosť bojovať za svoje šťastie ju však primäli k tomu, aby tento stav nijak nemenila. To však bol len začiatok jej smutného príbehu…
